Dostala som
sa do zaujímavej fázy môjho štúdia, kedy som sa začala intenzívnejšie venovať
deťom a mládeži a vzdelávací systém to nazýva pedagogickou praxou. Ako
študentka učiteľstva akademických predmetov som sa dostala do rôznych škôl, medzi deti
vo veku 11 – 19 rokov. Ak sa ma niekto pýta na moje štúdium a ja mu rozpoviem,
že som práve na praxi v škole, alebo že som ju absolvovala, nedočkám sa
väčšinou iného, než len vety typu: “Obdivujem
ťa, ja by som tie deti pozabíjal/a!”.
Fór je v
tom, že presne toto som si myslela aj ja, kým som fakt na tu prax nešla. Že sa
zbláznim. Síce mám odučené v škole ešte veľmi málo toho, aby som videla
trvalejšie následky na sebe (a la profesionálna deformácia alebo môj vplyv na žiakov a študentov atď.), ale určite sa
nebude žiadne “zabíjanie” konať ani v budúcnosti, keby som sa rozhodla v tomto
povolaní pokračovať (a to som vraj ako učiteľka niekedy dobrá sekera :D).
Neverte sami sebe, keď budete chcieť niekedy takúto vetu povedať, alebo keď ste
ju už nejakému učiteľovi/učiteľke povedali. Samozrejme, učiteľ v škole musí mať
veľa trpezlivosti, ale to nestačí. A nestačia ani tie teoretické hlúposti a
KEMSAKy z pedagogiky, ktoré do nás tlačili na akademickej pôde. Na to treba povahu, učiteľ nie je len
zamestnanie, povolanie, je to aj typ osobnosti (napr. aj taký David Keirsey označil
vrámci osobnostnej MBTI typológie typ ENFJ ako Učiteľ). Ja sama neviem, či ten správny učiteľský typ osobnosti mám. Len sa treba k tým deckám nejako
dostať, osloviť ich. A to znamená prácu na niekoľko rokov, nielen čo sa týka pedagogických
otázok a didaktických metód, ale hlavne to znamená veľa práce na samom sebe...
