Ascanio by Alexandre Dumas pére MBTI

As a big fan of Alexandre Dumas books & novels I decided to apply Myers Briggs Type Indicator to the character of his books I read. 

The last book I read from this author was Ascanio. What a lovely novel! I absolutely love renaissance and story was fascinating, with real historical persons who lived in 16th century in France, Italy and Holy Roman Empire.

So this is my guess:

Ascanio - ISFP

Benvenuto Cellini - ENTP or ENFP. I rather choose ENTP because he has strong T, but the artistic feeling in him leads me to think of him as an ENFP. Also Keirsey named ENFP as a Champion and Benvenuto is the Champion. He has strong iNtuition, he sees big picture, enthusiast, perceiver (improvisation) and brainstormer. He is also independent. All these speak for ENFP. But he has lack of diplomacy, that's not ENFP like but he is maybe like that because of living in renaissance era. I can't really decide which one of these he two types he is. 

Jacob Aubry - ESFP - Extraverted, silly, just wanna have fun. He is the unhealthy ESFP. He used his brain in last 5 minutes when he realised he put down friends.

Colomba - INFJ. Obvious Ni and Fe. 

Anna d'Heilly, duchess of d'Etampes - INTJ. Villain. She knows how to manipulate, she wants power and she has it. She can reach everything she wants because the king adores her. But when she fell in love, almost lose her mind. 

d'Estourville, Colomba's father - ISTJ

d'Orbec - ISTJ also

Francis I, the king of France - ESTP - Se, Ti

Scozzona - ISFJ

Charles V., the Holy Roman Emperor - ENTJ

Diana de Poitiers - INFP

Cannot say much about other characters in this book because of they were mentioned much less than these. What's your guess?

V.

Ja by som tie deti pozabíjal/a!

    Dostala som sa do zaujímavej fázy môjho štúdia, kedy som sa začala intenzívnejšie venovať deťom a mládeži a vzdelávací systém to nazýva pedagogickou praxou. Ako študentka učiteľstva akademických predmetov som sa dostala do rôznych škôl, medzi deti vo veku 11 – 19 rokov. Ak sa ma niekto pýta na moje štúdium a ja mu rozpoviem, že som práve na praxi v škole, alebo že som ju absolvovala, nedočkám sa väčšinou iného, než len vety typu: “Obdivujem ťa, ja by som tie deti pozabíjal/a!”.

    Fór je v tom, že presne toto som si myslela aj ja, kým som fakt na tu prax nešla. Že sa zbláznim. Síce mám odučené v škole ešte veľmi málo toho, aby som videla trvalejšie následky na sebe (a la profesionálna deformácia alebo môj vplyv na žiakov a študentov atď.), ale určite sa nebude žiadne “zabíjanie” konať ani v budúcnosti, keby som sa rozhodla v tomto povolaní pokračovať (a to som vraj ako učiteľka niekedy dobrá sekera :D). Neverte sami sebe, keď budete chcieť niekedy takúto vetu povedať, alebo keď ste ju už nejakému učiteľovi/učiteľke povedali. Samozrejme, učiteľ v škole musí mať veľa trpezlivosti, ale to nestačí. A nestačia ani tie teoretické hlúposti a KEMSAKy z pedagogiky, ktoré do nás tlačili na akademickej pôde. Na to treba povahu, učiteľ nie je len zamestnanie, povolanie, je to aj typ osobnosti (napr. aj taký David Keirsey označil vrámci osobnostnej MBTI typológie typ ENFJ ako Učiteľ). Ja sama neviem, či ten správny učiteľský typ osobnosti mám. Len sa treba k tým deckám nejako dostať, osloviť ich. A to znamená prácu na niekoľko rokov, nielen čo sa týka pedagogických otázok a didaktických metód, ale hlavne to znamená veľa práce na samom sebe...

Žena v dielach Johna Irvinga ako prostriedok vyjadrenia nesúhlasu a frustrácie

(mierny spoiler alert)

     Zaujímavý to autor John Irving. Kto niečo od neho čítal, potvrdí. Pred rokmi som ako prvú knihu od neho čítala Štvrtú ruku, ale nijako špeciálne ma neoslovila, aj keď sa až na tie siahodlhé pasáže o priebehoch zápasov amerického futbalu, celkom ľahko čítala. Irvinga som po nudnej skúsenosti so Štvrtou rukou obchádzala, ale snažila som sa mu dať šancu. Siahla som po tom po jeho prvom world-wide bestselleri Svet podla Garpa, ale túto knihu, aj napriek recenziám, ktoré ju vychválili do neba, som po pár stranách odložila (myslím, že mám silný žalúdok, ale to, ako sa Garpova mama dostala k malému Garpovi, bol pre mňa fakt hnus, a preto som ďalej nepokračovala). Časom som prečítala Zásady muštárne (The Cider House Rules), to už bolo fakt lepšie. Kniha pútavá, výborná, aj keď som v závere bola sklamaná, pretože moja krivka čitateľského entuziazmu dosť prudko padla a na môj vkus to autor príliš zhurta ukončil a uzavrel (knihe to na kvalite neubralo). Cez Vianoce som mala dosť času pre seba, tak som si povedala, že trošku viac počítam a za mesiac som zhltla niekoľko kníh, medzi nimi aj Modlitbu za Owena Meanyho (A Prayer for Owen Meany). Akože wau (aj keď sčasti platí to dejové stúpanie a nakoniec pád, možno aj preto, že som tušila, že sa to skončí ako sa to skončilo už niekoľko dosť strán pred tým, než sa to stalo). Každopádne, kniha je jedna z najlepších, ktoré som čítala. Okrem výborne načrtnutých duchovných otázok a rastu postáv počas knihy, Modlitba za Owena Meanyho potrápila moju historickú dušu vojnami v Indočíne (a aspoň som zistila, koľko málo info o tomto úseku dejín stále mám...).       

     Keď opomeniem Štvrtú ruku, z ktorej si okrem hlavnej dejovej línie nič moc nepamätám, a vezmem do parády vyššie dve spomínané diela – Zásady muštárne a Modlitbu – môžem uvažovať nad otázkou, ktorá mi napadla po dočítaní Modlitby a to, že v oboch týchto dielach sú ženské postavy, ktoré v určitom zmysle vyjadrujú znechutenie, zlosť, hnev na spoločnosť aj na život, frustráciu.

     V Zásadách muštárne je to postava s menom Melónia (Melony), ktorá vyrastala s hlavným hrdinom Homerom Wellsom v sirotinci, v Modlitbe ide o Owenovu frajerku a Johnovu sesternicu Hester. Obe tieto ženy autor popisuje v určitom smere ako drsné, drzé a tvrdé ženy, ale kdesi v opisoch sa dá vytušiť  niečo ako jemnosť, citlivosť, sentiment (Melonin vzťah ku Homerovi a pani zo sirotinca, Hesterin vzťah ku Owenovi). Obe ženy sa bili, hrubo sa prejavovali nielen slovne ale aj fyzicky. Navyše, čo sa týka výzoru, Melony je podľa opisov veľmi statná, veľká a silná (tuším nemá niekoľko zubov) a Hester je síce ženskejšia, ale tiež nie je prototypom štandardnej, bežnej ženskej krásy. 

     Melony ako sirota z duše nenávidí rodičov, ktorí ju opustili, bojuje s tým, a chce ich nájsť a pomstiť sa im. Hester síce rodičov má, ale je od mala podceňovaná oproti svojim dvom preferovaným starším bratom a vyjadruje činmi svoj vzdor proti rodičom. Toto sa deje na úrovni každodenného, bežného života dvoch žien bojujúcich o svoje miesto pod slnkom skrz rodinnú problematiku. Irving cez tieto dve postavy prináša na svetlo aj určité celospoločenské problémy a otázky. Cez Melony je to otázka života a psychológie sirôt  a opustených deti a homosexuality, cez Hester je to odpor voči vojne, agresívnej politike, hlavne v súvislosti s druhou vojnou v Indočíne, inak známou ako Vietnamská vojna. Z kníh sa dozvieme, resp. vytušíme, že aj Melony aj Hester nakoniec žijú aj dožijú svoj život v určitom zmysle šťastne a relatívne pokojne, na druhej strane sa kdesi v ich duši ukrýva stále smútok.

     Samozrejme, to nie sú jedine ženy v týchto dvoch dielach. Neviem, či cielene alebo náhodou (náhody podľa mňa neexistujú...), vystupujú v aj v Zásadach muštárne aj v Modlitbe ženy, ktoré sú takmer úplným protikladom Melony a Hester. V prvej knihe je to Candice Kendall – krásna, milá, šikovná, inteligentná, dobre vychovaná a všeobecne obľúbená - a v Modlitbe je to matka Johnnyho Weelwrighta, Tabitha Weelwright, ktorá je trošku záhadná a okrem nemanželského dieťaťa je rovnako ako Candice akýmsi všeobecným sexsymbolom a stelesnením milosti, radosti, ženskosti a dokonalosti.

Ako už napovedá názov článku, na základe týchto dvoch diel myslím, ze ženy sú u Irvinga dosť dôležitým elementom na vyjadrenie tej temnej tienistej stránky života a prostriedkom pre načrtnutie a vyjadrenie celospoločenských problémov a otázok do diel (a toho, ako sa to dotýka bežných ľudí).

Ak ma niekto z vás postrehy ohľadom iných jeho diel, alebo diel iných autorov, u ktorých ste si tento trend všimli, sem s nimi :)

Prvý!

Áno, je to tak. Moje niekoľkoročné odhodlanie založiť si blog som odkladala z rôznych dôvodov. Na(ne)šťastie som človek, ktorý ma krivku entuziazmu veľmi vratkú a dynamickú, a tak som sa naštvala a kým môj blogovsko-zakladací entuziazmus bol na vrchole, nelenila som a konečne sa blodžík (...aká je slovenská zdrobnenina od slova blog?) narodil. Blodžík nesie názov sub specie aeterni, což latinsky znamená z pohľadu večnosti. V preklade je to troška cliché, ale latina je cool už čosi cez dve tisíc rokov, takže ňou sa, podľa mňa, nič pokaziť nedá.

O čo mi ide?

Písanie ma vždy bavilo ale v posledných rokoch som to celkom flákala, čo sa ale posledné mesiace zmenilo vďaka jednému človeku, ktorý ma nepriamo k písaniu prinavrátil. V prvom rade som sa začlenila do autorského kolektívu dailymale.sk, ktorý som stále rada čítala a časom som vystúpila z čitateľského radu a odvážila sa aj čo-to napísať a poslať im to (na svojho prvorodeného Ženský cyklus som zvlášť hrdá...) a píšem ďalej. Čo však s nápadmi, ktoré sa na dailymale.sk nehodia (dailymale.sk má svoj štandard a svoju tematiku, takže nie všetko, čo sa zrodí v mojej mysli a čo dám do podoby písmen sa tam hodí, resp. osloví čitateľa, ktorý je na daný šandard portálu za roky fungovania zvyknutý)? Tie som sa rozhodla dávať sem. Samozrejme, štýl a témy sa budú značne líšiť od toho, čo píšem pre dailymale.sk, no ale logicky...keby sa nelíšili, aký by malo zmysel zakladať to tu? V prvom rade, čo už viem dopredu, väčšina článkov bude subjektívna a zrejme aj filozoficko-psychologicky ladená. Ale že som to ja, tak určite tu niekedy udriem aj nejakú ftákovinu, ktorá snáď pobaví. Mám, tak ako každý autor, ktorý píše, vlastný a svojský štýl vyjadrovania, možno trošku nezvyklý, môžno až príliš zvyklý, ale to som proste ja a meniť ho nechcem.

Ak sa nájde niekto, kto ma aj bude čítať a bude mi mať čo povedať, bude mať čo podotknúť, alebo sa len pozhovárať, nech mi píše príspevky pod články alebo nech sa ozve na môj email vercasia@gmail.com. Budem vďačná za každý podotknuteľník.

Cheers!